Rudolf Fila nás už nikdy nezobudí…

  Správa došla práve vtedy, keď som pripravil prednášku o ňom : streda večer, 11.-ho februára, Rudo Fila sa definitívne zabudol zobudiť. Vedel som, že vírus straty pamäti útočil v posledných týždňoch na základné funkcie, že ho museli previesť do nemocnice, že v posledných dňoch už takmer nikoho nespoznal, ale … Zdá sa, že jeho smrť bola tak bezbolestná, ako smrť môže byť : najbdelejší človek túžil už len po spánku, a to posledné želanie sa  mu konečne splnilo.

  Hľa : nekrologický článok, čo sa dal nájsť v každom katalógu, získa podobu, ktorú ani ten človek, ktorý d0kázal prekvapivo « korigovať » toľko diel minulosti či prítomnosti, už nebude môcť zmeniť, a čo mierne zvedaví ľudia budú môcť mechanicky okopírovať. Keďže to je nevyhnutný moment oboznámenia sa s nejakým autorom, napisal som aj ja, pred dvomi rokmi, ako doplnok k filmom, čo natočili v jeho ateliéri Alain & Wasthie Comte (http://nouvelles-hybrides.fr/wordpress/?p=7861) , taký súhrn základných údajov :

1932 19. júla sa narodil v Příbrami na Morave (asi 50 kilometrov západne od Brna). Jeho otec bol mlynár. 1952 absolvuje maturitu na Škole umeleckého priemyslu v Brne (tam sa mu pošťastilo byť žiakom profesora Bohdana Lacinu, maliara a grafika, bývalého člena trans- surrealizujúcej skupiny Ra). 1958 promuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, u profesora Jána Mudrocha, u ktorého sa mohol venovať tomu, čo ho najviac zaujímalo … 1960 začína učiť na Strednej škole umeleckého priemyslu (založenej ešte pred vojnou podľa vzoru Bauhausu), kde od základu zreformuje metódy v pôvodnom duchu školy. Na tejto škole zostáva do roku 1990. V šesťdesiatych rokoch sa venuje energicky štruktúrovanej poetickej a hudobnej maľbe s voľným použitím všetkých prostriedkov « lyrickej abstrakcie », materiálovej alebo gestickej; v tomto období poľudšťovania režimu je uznaný za jedného z tvorcov obrody moderného umenia v Československu (výstavy v Brne, Prahe, Bratislave, Budapešti, Krakove, Ríme, Paríži, Viedni, Mexiku, Lübecku, Bruseli, Frankfurte, Kodani, Teheráne,…) Okolo roku 1970 uvádza nový tvorivý proces na základe citácií iluzionistických obrazov alebo fotografií, ktoré komentuje abstraktnými prvkami. Rovnako postupuje pri interpretáciach kníh, kalendárov alebo katalógov až dodnes. Ako všetci umelci, pre ktorých je sloboda umenia podstatná, celých dvadsať rokov « normalizácie » je Rudolf Fila vylúčený z oficiálnej umeleckej scény, a má len niekoľko výstav na periférnych miestach. Okolo roku 1980 začína svoj cyklus « teloviek » – ide o transponované a interpretované hyperpointilistické detaily erotického ľudského tela ( To najbanálnejšie, no najvzácnejšie). Cyklus ostáva neukončený. Roku 1990, po « nežnej revolúcii » je menovaný docentom na Vysokej škole výtvarných umení, avšak len čo môže, roku 1992, odchádza na penziu. V rokoch deväťdesiatych má početné kolektívne a individuálne výstavy (Bratislava, Viedeň, Ulm, Londýn, Paríž,…), no v novom tisícročí sa ich tempo spomaľuje.

Rudolf Fila napísal viaceré eseje o zabudnutých umelcoch (Váchal, Šíma…), o súčasnikoch, ignorovaných komunistickou kritikou, a tiež o základných otázkach filozofie umenia. Vydavateľstvo Petrus  ich vydalo  v roku 2003 v zborníku Cestou.

  To všetko faktograficky sedí, ale nevyjadruje to podstatné : Rudo Fila bol výnimočne talentovaným maliarom, schopným malovať hocičo najrôznejšími spôsobmi, najmuzikálnejšou abstrakciou, ako i najtvrdším hyperrealizmom, ale nikdy sa neuspokojil tým, že znova urobil to, čo vedel ; pri každom novom obraze, pri každej novej knihe, či novom kalendári, čo začal « interpretovať », musel nájsť nevídané možnosti. To, čo bolo známe, ho nelákalo, alebo len pokiaľ bolo falošne známe, čo sa dalo vrátiť do neznáma vhodnou maliarskou terapiou. Jeho neuveriteľná tvorivosť – vyše 500 obrazov, vyše 1500 komentovaných kníh či kalendárov – vychádzala z jeho neukojiteľnej zvedavosti pre možné podoby umenia : tie, ktoré sám objavoval, aj tie, ktoré objavovali iní ; tie, ktoré súvisia s maľbou, ale tiež tie, ktoré súvisia so slovesnou poéziou, s hudbou, s literatúrou, so sochárstvom, s fotografiou, … nezabúdajúc na najzáhadnejšie umenie, umenie prírody, tak ako sa prejavuje napríklad v maľovaných kameňoch (čo francúzsky esejista Roger Cailloiskrásne popisal v knihe, ktorú  mal Rudo prečítanú), v jaskyniach, v krajinách, v mušliach, či vo zvieracích tvaroch vôbec…

  Keď som ho chcel prezentovať na buklete, čo sprevádza DVD jeho filmov, hľadal som špecifický rys, a zdalo sa mi vhodné používať prívlastok « esejista ». Tento termín sa obyčajne používa len vo vzťahu k filozofom-spisovateľom, ako Montaigne – ktorý vymyslel pojem i slovo -, Pascal, Voltaire, Baudelaire, Breton, Caillois, Queneau či Barthes, ale mal by sa použiť aj vo vzťahu k iným umelcom, a zvlášť k maliarom, ako Turner, Klee, Picasso, Arp, Ernst, Šíma alebo Michaux. Tak ako títo giganti, ktorých obdivoval, Rudo Fila bol maliarom esejistom. V tom zmysle, že vždy skúsil, či dokáže zrealizovať nové intuície (esej znamená pokus), ale tiež v tom, že ako Montaigne či Sokrates, chcel sám seba poznať (základná otázka montaignovských esejí je : « kto som ? »). A to zase znamená, že chcel sa poznať ako človek, cez všetko, čo je pre nás všetkých podstatné : predjarie ; pútnik, ktorý stretáva strom ; západ slnka ; ovocie nejakého holandského zátišia ; nahá žena na pláži ; mýtus o Danae, či mýtus Venušinho zrodenia ; ikona ; krucifix ; úsmev neznámej ženy ; detail aktu ; niekoľko štvorcových centimetrov kože ; oko ; prst ; ucho ; … Snažil sa nás poznať cez to, čo nás vzrušuje a dojíma, ale magickými prostriedkami maľby, ktorá odzrkadľuje i zveličuje záhadnosť vecí, nie  definíciami na spôsob vedcov či filozofov…

   Ak išlo o to, dávať cítiť záhadnosť sveta cez hmotné a vrstvené obrazy, či azda vrátiť svojej neracionálnej podstate to, čo je len zdanlivo skrotené fotografiami, Rudo Fila pravidelne nachádzal adekvátne prostriedky, aby nimi mohol dosiahnuť maximálnu intenzitu :  tento obrazotvorný človek, ktorý práve zomrel, poznal  totiž magické tajomstvá, ktoré umožňujú znovu vzkriesiť obrazy, dokonca ich pozdvihnúť na vyšší život.

  Keď písal – takmer vždy iba preto, aby reagoval na vonkajšie podnety,  nikdy  nie len pre ľahkovážnu egoistickú radosť, tak bežnú u « teoretikov », hrať sa profesne s odbornými definíciami – prejavil tie isté výnimočné  kladné vlastnosti, ako keď maľoval : krajnú presnosť v použití všeobecných pojmov, zmysel pre aforistické – často oxymoristické – formulácie, kunsthistorický i vôbec kultúrny prehľad, sústredenosť na podstatu, i  … značný sklon trafiť rovno do čierneho …

   Komentátori ho často označovali za maliara-filozofa, čo je aj v hlbšom zmysle pravda, viac ako sa to všeobecne  myslí. Ved on si s radosťou prečítal Montaigna, Nietzscha, pre-sokratikov, Bergsona,  Freuda, Junga alebo Foucaulta…, ale sa tým sám nikdy nevychvaľoval vo svojich dielach /ako napríklad taliansko-francúzsky maliar Adami/, a pokiaľ sa na nich odvolával vo svojich spisoch,  bolo to myslené s tým zámerom, že im všetci predsa vďačíme za filozofické pojmy, ktoré by každý kultúrny človek mal  aj poznať. Jeho filozofická povaha sa prejavila najmä v potrebe vychádzať z elementárnych pojmov v každej otázke, o ktorej si chcel ujasniť predstavy. Descartes by zatlieskal výukovému programu, ktorý skoncipoval pre študentov ŠUP-ky,  postupujúcemu od najjednoduchších výkonov (pokrývať papierovú plochu jednou farbou) až k najzložitejším (vyhotoviť kópiu obrazu  pôvodnou technológiou). A spracovať univerzálne námety univerzálnou rečou farieb a tvarov je snád’ tiež čosi filozofické.

  Aká bola jeho filozofia? Akýsi druh herakleitizmu, v nesystematickej podobe. Ako Josef Šíma, ktorý maľoval stále presvedčivejšie premeny ohňa-svetla, cez vzduch, zem i vodu, tušiac, že svet je jednotný i pulzujúci oheň, a že sa to prejavuje tak v mikrokozme (čo je každý jedinec), ako v makrokozme. Dá sa tiež povedať , že bol akýmsi taoistom. Do katalógu výstavy, ktorá sa konala v roku 1994 v Ulme i v Châteauroux, napisal  : « keby som mal veriť bezpodmienečne niečomu, určite by to bolo Tao ». A zdedil s taoizmom základné silne paradoxné myšlienky jednoty sveta, kritiky dualistického myslenia i techniky, splývania s kozmickými silami, nekonania, paralelizmov makro i mikro-kozmu, komplementárnosti ženských i mužských princípov, uprednostnenia prírodného života mimo spoločenských povinností, vyhýbania sa vášňam, či hľadania harmónie aj nesmrteľnosti cez vnútorné prázdno.

  Či bol nábožný človek ? V tom zmysle, že by vyznával nejaké etablované náboženstvo, nie: tak ako Marcel Duchamp, ktorý založil « erotizmus » ako umelecký smer, bol skeptik i agnostik. Ale bol si vedomý mystických stavov, čo sprevádzali okamihy poetického zjavenia, z ktorých vychádzali jeho maľby i premaľby. Bol si tiež vedomý katolíckych atavizmov, ktoré čiastočne zdôvodnili jeho lásku k ikonám (Obrazoborci evanjelici neznášajú ani ikony ani vôbec umenie, ktoré považujú za zvodné, a tak ako ich revoluční následovníci zničili veľa sôch, vitráží, tapisérie, katedrály, … zatiaľ čo katolíci sa uspokojili s tým, že zničili protestantov*), a preto asi nebol agresívny voči tradičným  náboženstvám, ktoré boli takisto perzekvované, ako jeho nenaboženské naboženstvo umenia-neumenia. Veril teda niečomu ? Umeniu, čo spája jedincov, ktorí v ňom nachádzajú bezprostredné východisko či spasenie, a tak, ako niektorí hudobníci majú absolútne ucho, on mal absolútne oko. « Umenie je len jedno, s rôznymi podobami », alebo « veľkí umelci sú nad svojou dobou » : často opakoval tieto principiálne tézy, čo išli radikálne proti vládnúcim táraninám o podriadenosti či servilnosti umelcov, o boji medzi buržoáznou i proletárskou kultúrou či o povinnosti umelca slúžiť tej či onej cirkvi. Nenávidel hlúposť, nekritickosť aj alibizmy, ktoré umožňujú  skupiny a ešte viac masy, ale veril, že umenie je zásadne demokratické, keďže jeho dvere sú dokorán otvorené všetkým deťom. Tento idealizmus, celkom oprávnene, mu nezatienil podpriemernosť väčšiny « diel » subkultúry, ktoré namiesto toho, aby nám pomohli vyvíjať našu citlivosť, ju zničia. (Všetci, ktorí mali príležitosť  sa s ním rozprávať behom posledných rokoch, si pamätajú, ako ofrfľal takmer všetko, že už beží len « ľahká hudba », Offenbach namiesto Bacha.)

  Nezdieľal súčasné nadšenie pre « art brut », kde nevedomosť a nekritickosť mali príliš dôležitú rolu. Pred geometrickou abstrakciou alebo minimálnym konceptualizmom, vždy dal prednosť dielam, ktoré prešli cez surrealizmus, ale s tým, že nezostali  pri surrealistickej rétorike. Skôr ako ortodoxných surrealistov mal rád kontemplatívnejších i nezaraditeľnejších umelcov ako Kolář, Novák, Toyen, Šíma, Váchal, Preissig, Kobliha, Kupka, Bonnard, Klimt, Munch, Redon, Cézanne, Hokusaï, Goya, Hogarth, … alebo spomedzi « spisovateľov » Jozefa Mihalkoviča, Ludvíka Kunderu, Vladimíra Holana, Jakuba Demla, Kafku, Joycea, Prousta, Rimbauda, Baudelaira, Flauberta, … a spomedzi skladateľov Zeljenku, Bázlika, Janáčka, … (ilustráciami, obrazmi, esejami či interpretovanými knihami vzdal hold väčšine týchto géniov).

  Odišiel veľký umelec, ale zároveň človek s geniálnym pochopením umenia i života. Pre nás « filovcov » bol duchovným orientačným bodom v dnešnom obrovskom zmätku, a preto trochu viac tápeme v tme. Iste, zostanú diela a texty, ktoré sa hádam konečne začnú považovať za niečo iné ako Neidentifikované Umelecké Objekty, azda v nich konečne objavíme myslenie, zároveň vážne a hravé, kozmické a existenciálne, čínske a západné, vznešené a pokorné, … myslenie predovšetkým úžasne živé, navždy živé. Rudolfovi Filovi sa ako jednému z mála taoistov zaiste podarí svojimi dielami dosiahnuť nesmrteľnosť.

Autoportret, 1978

*[Mal som na mysli francúzskych protestantov, ktorí boli poriadni obrazoborci, a ich revolučni následovníci (Rousseau, duchovný otec Revolúcie, bol protestant).  Sám pochádzam z protestantskej rodiny, a súhlasim s námietkou, čo formulovala jedna priateľka : « Obrazoborci evanjelici ?? Možno francúzski, to neviem, ale toto, čo píšeš, neplatí pre evanjelikov na Slovensku. Keďže ide o súvislosť s Filom, ktorý celý život žil na Slovensku, každý, kto to bude čítať, bude si myslieť, že píšeš o tých slovenských. Evanjelici na Slovensku nezbúrali žiadnu katedrálu, oni si katolícke kostoly v čase víťazstva reformácie, ktorá bola na Slovensku výrazná, prispôsobili svojej vierouke. Umelecké diela, ktoré boli s ňou v rozpore, síce z kostolov odstránili, ale počet zničených diel bol minimálny, čoho dôkazom je aj to, že sa po rekatolizácii tieto diela vrátili spät do kostolov. Zachovala sa dobová tlačená polemika z čias nástupu reformácie, v ktorej sa jeden evanjelický farár na Spiši vyslovil proti ničeniu sakrálnych umeleckých diel a dnes ho preto niektorí autori považujú dokonca za zakladateľa pamiatkovej starostlivosti na Slovensku. To nebolo obrazoborectvo v pravom slova zmysle. V každom evanjelickom kostole na Slovensku je oltárny obraz, niekde sú sochy Krista, prípadne fiktívne portréty štyroch apoštolov – evanjelistov. Radikálnejší v názoroch boli kalvíni, ich kostoly sú snáď bez umeleckých diel, ale nie z nenávisti k umeniu, ale z vieroučných dôvodov ». Takže prosim, aby sa slovenski evanjelici nehnevali.]